Boh píše históriu vlastným prstom

Tu sa píše história…

Toto sa zapíše do histórie…

Takéto spojenie často použijeme, keď sa udeje niečo významné alebo jedinečné. Niečo, čo si budeme radi pripomínať alebo sa to budú učiť deti na dejepise ešte generácie po nás.

Sú to naozaj výnimočné udalosti, činy, osobnosti, ktoré sa zapíšu do dejín.

Nepochybne, udalosti prvej Veľkej noci v histórii Izraelského národa aj Veľká noc Ježišovho ukrižovania vzkriesenia sú momenty, ktoré sa nezmazateľne vpísali do histórie ľudstva ako takej, bez ohľadu na to, či sme veriaci alebo nie.

Ak hovoríme o histórii, tak často rozmýšľame o tom, kto boli tí ľudia za týmito udalosťami, kto bolí tí, ktorí formovali chod dejín, boli to často tyrani, vojvodcovia, dobyvatelia, alebo revolucionári, povstalci a hrdinovia, na ktorých si spomenieme.

Vo veľkonočnom období prechádzame udalosti, v ktorých prežívame zápas o dôveru v Getsemanskej záhrade, temnotu na kríži, ale dnes predovšetkým, chceme spolu kráčať k Nádeji.

V súčasnosti, keď sa pozeráme na situáciu okolo seba, sa vieme asi viac stotožniť s myšlienkami nedôvery, temnoty a beznádeje. Kde však hľadať záblesky nádeje?

Aké udalosti dnes píšu históriu? Kto je za tým, čo sa deje?

Jednu odpoveď nám ponúka žalmista v 31. Žalm , v 16. verši.

V tvojej ruke je môj čas.

Je Boh ten, ktorý drží v rukách môj, tvoj, náš čas? Je to Boh, čo píše históriu? Alebo sa len prizerá?

Kým sa dostaneme k Nádeji vzkriesenia, poďme na prechádzku kľúčovými udalosťami Biblie, keď Boh nielen obrazne, ale doslovne písal históriu.

V Biblii nájdete tri momenty, keď doslovne čítame o božom prste či ruke, ktorá písala. Poďme sa na nich pozrieť.

Prvý moment, v ktorom Boh píše históriu.

Exodus 31:18

Keď Hospodin na vrchu Sinaj dokončil svoj rozhovor s Mojžišom, dal mu dve tabule svedectva, kamenné tabule písané Božím prstom.

1. ZMLUVA

Tento moment nazveme momentom zmluvy.

Boh na vrchu Sinaj dáva skrze Mojžiša svojmu národu kamenné tabule, na ktorých, zjednodušene povedané, bolo zaznamenané Desatoro. Čiže božie predpisy, ktoré majú ľuďom pomôcť žiť na zemi v správnych vzťahoch k Bohu, sebe samému aj k iným ľuďom. Nazývajú sa aj tabule svedectva. Svedectvo, svedkov, potrebujeme na súde alebo pri uzatvorení zmluvy. A kamenné tabule boli zmluvou, ktorú Boh uzatvára so svojim národom. Je to vlastnoručne napísaná zmluva, Osobne podpísaná vlastným prstom.

Čo sa očakáva od zmluvy? Aby bola dodržaná. No ako vieme, z histórie, z vlastnej skúsenosti, pravidlá je ťažké dodržať. Alebo, ako sa hovorí, pravidlá sú nato, aby sa porušovali. Dejiny Izraela, ale aj celého sveta, aj našej krajiny, sú dejinami porušovania pravidiel. Následky sú rôzne, osobné tragédie, vojny, zneužívanie a nespravodlivosť. A čo na to druhá zmluvná strana? Čo na to hovorí Boh?

Keď hovoríme, že Boh je spravodlivý, tak za porušenie zmluvy bude vyžadovať trest. A tak sa aj stalo. Na boží vyvolený národ, po rokoch napomínania a výstrah, prichádza súd a trest v podobe vyhnanstva v Babylone. Celý národ sa ocitne v Exile, pod vládou cudzích kráľov, v babylonskej ríši.

A to je druhý moment, keď Boh doslovne píše históriu.

2. SÚD

Tento moment nazveme momentom súdu. Boh píše, tentokrát na stenu. Nachádzame sa v Babylonskej ríši, kam zavliekol babylonský kráľ Nebukadnecar židovský národ – ako dôsledok ich nevery a nedodržania zmluvy, ktorú s nimi uzavrel Boh. A tesne pred samotným zánikom babylonskej ríše, Boh píše na stenu súd nad Babylonom, konkrétne nad kráľom Belšaccarom. Beltšaccar bol potomok mocného kráľa Nebukadnecara, ktorý na konci svoje vlády uznáva Boha židovského národa ako jediného, ktorý je živý a skutočne vládne. Naučil sa však jeho potomok Beltšaccar niečo od neho o Bohu? Počas ohromnej mega hostiny s množstvom jedla a vína sa udeje niečo ohromujúce:

Daniel 5:5

V tej chvíli vystúpili do popredia prsty ľudskej ruky a oproti svietniku písali na omietku steny kráľovského paláca. Kráľ sa pozeral na ruku, ktorá písala.

To čo písala táto ruka nikto nevedel prečítať, ale kráľovná si spomenula na Daniela, zajatca, ktorý žil na kráľovom dvore ako hlavný babylonský mudrc (čiže astrológ, prípadne vykladač). A ten vysvetľuje význam tohto nápisu:

Daniel 5:24-28

Preto on poslal ruku, ktorá napísala tieto slová.

Nápis znie takto: Mené mené tekél ufarsín.

Toto je výklad týchto slov: mené — Boh spočítal tvoje kraľovanie a ukončil ho;

tekél — bol si odvážený na váhach a ukázalo sa, že si nedostatočný;

perés — tvoje kráľovstvo bolo rozdelené a odovzdané Médom a Peržanom.“

Boh vlastnou rukou opäť píše. Tentokrát píše slová súdu. Boh obrazne kráľa odvážil, aby ohodnotil jeho život a na týchto váhach sa ukázalo, že jeho život bol nedostatočný. Aj keď on priamo nespadal pod Zmluvu, ktorú Boh uzavrel so svojim národom, Boh ho súdi na základe toho, že už z histórie a skúseností jeho predchodcu, kráľa Nebukadnecara, mal vedieť o tom, kto je Boh a kto tu vládne.

Babylonská ríša tú noc končí, kráľa zabijú a Babylon je nahradený Perzským impériom. Vládnu Peržania a Médovia, onedlho po nich históriu prepíšu Gréci. No kto v skutočnosti vládne a píše históriu dejín?

Presunieme sa o stovky rokov ďalej (teda asi 500 rokov neskôr), namiesto Grékov vládnu Rimania.

3. MILOSŤ

Po zemi kráča Ježiš, ku ktorému niektorí vzhliadajú s nádejou, iným vadia jeho radikálne zmýšľanie a chcú ho zlikvidovať.

Bude Ježiš dodržovať zákon? Alebo ide zvrhnúť Rím? Zliberalizuje desatoro? Na ktorú stranu sa prikloní?

A toto je ďalší kľúčový moment, keď Boh doslova píše históriu. Tentokrát v osobe Ježiša, ktorý píše do prachu podlahy.

Ján 8:6

Ježiš sa však sklonil dole a písal prstom po zemi.

Je to situácia, keď najvyššie autority doby a znalci zákona priviedli do chrámu k Ježišovi ženu, ktorá zhrešila a chcú od Ježiša počuť, či majú/môžu postupovať podľa zákona. Zákon prikazoval ľudí pristihnutých pri cudzoložstve, ukameňovať.

Ježiš namiesto odpovede sa sklonil k zemi a začal písať prstom po zemi. Nevieme čo. Či tam napísal celý zákon, z ktorého si farizeji zobrali len jednu časť, (pretože zákon sa vzťahoval na oboch, ktorý prestúpili zákon, nie len na ženu),  alebo písal zoznam hriechov žalobcov, alebo zoznam všetkých 613 zákonov v Tóre, ktoré aj tak nikto nedokázal dodržať, nevieme. Ale celá situácia končí tak, že obžalovaná žena ostala na tomto mieste sama s Ježišom. Žalobcovia odišli a Ježiš hovorí: Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz už nehreš.

Tento moment zapísaný Božím prstom je moment milosti.

Toto je vysvetlenie milosti. Nie je to zrušenie zmluvy ani odsúdenie. Je to omilostenie.

4. NÁDEJ

A teda, kde je tá veľkonočná nádej? Sme stále súdení podľa zákony zmluvy a sme vydaní len na milosť alebo nemilosť sudcovi?

Boh cez Ježiša, vyriešil túto otázku navždy.

Lebo zmluva musí byť dodržaná. Za nedodržanie nasleduje zaslúžený trest. Toto všetko sa uskutočnilo v Ježišovej smrti a vzkriesení. Trest je vybavený, preto ten, kto tomuto verí môže žiť v milosti. V tomto je naša jediná nádej.

Ak pochybujeme a tápame, nie sme v tom sami. Hneď po Ježišovom vzkriesení pochyboval jeden z jeho najbližších, učeník Tomáš. Ježiš ho neodsudzuje, ale pozýva ho k senzorickému zážitku:

Ján 20:27

„Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Ten ďalší krok je na nás, ako sa bude písať história ďalej. Ale ten prst, čo píše históriu ďalej, je na tvojej ruke. Pozvanie k nádeji tejto Veľkej noci ostáva rovnaké, ako povedal Ježiš Tomášovi.

Daj si sem prst a pozri si moje ruky!

Do týchto prebodnutých rúk vkladáme svoje ruky. Len v týchto prebodnutých rukách nájdeme nádej na každý ďalší deň.

Veľká noc 2026

Natália Luptáková