Vianoce prišli bez klopania

Ako si organizujete návštevný poriadok počas vianočných sviatkov? Máte vytvorenú tabuľku, prepojené rodinné kalendáre, hlasujete cez doodle alebo sa spoliehate na spontánne akcie? Či radšej dúfate, že sa vám nik cez sviatky neohlási? Prípadne utečiete na chalupu a vychutnávate teplo krbu a výhľad na hory?

Keď sa spomenú Vianoce, tak všetky tieto uvedené scenáre mi prejdú mysľou. Chcem byť s ľuďmi – to znamená naplánovať, chcem ich pohostiť – to znamená variť a piecť, chcem si oddýchnuť – to znamená utiecť preč, chcem byť na bohoslužbách – to znamená odísť z domu, chcem obdarovať najbližších – to znamená poznať ich potreby.

Koľkokrát si poviete: „To je veľa aj na koňa!“?

Posledných pár mesiacov, vlastne už viac ako rok, ma však Pán Boh učí spomaliť. Bol to najprv šepot, ktorý som celkom nevnímala. No šepot časom trochu zosilnel, až som si ho musela všimnúť. Piesňou roka sa pre mňa stala „Slow me down“ od skupiny The Porter´s gate.

Spomaliť znamená aj to, že čítate staré známe vety tak, ako by ste ich videli prvýkrát. V tohoročnom predvianočnom období ma nanovo prekvapili evanjeliové texty, ktoré opisujú prípravu na prvé Vianoce. Nanovo som objavila pre seba dôležité poznanie: Boh prichádza bez klopania.

Žiadny plánovací kalendár, žiadna notifikácia či upozornenie. Nič. Vrazí ti do dverí bez pozvania, bez ohlásenia, bez klopania, nevyzuje si topánky, neocení adventný veniec ani nechce kávu.

Vo vianočných príbehoch takto Boh posiela svojich poslov – anjelov. Anjel neklope, jednoducho sa zjavuje. Zjavuje sa Márii, Jozefovi, pastierom, mudrcom – celkom širokej škále ľudí. A v ani jednom prípade nečaká na pozvanie, nepýta si povolenie ani nestojí pri dverách, kým niekto otvorí. Božia správa je tak urgentná, že jednoducho sa zjaví a hovorí.

Keď si to takto napíšem, čierne na bielom, zdá sa mi to až trochu drzé a neférové, nie? Kde je slobodná vôľa a právo na vlastný názor? Kto z postáv vianočného príbehu stál o to, čo sa im prihodilo? Kto z nich chcel zobrať takú veľké zodpovednosť vo svojom živote? Ak by mali šancu, rozhodli by sa rovnako?

ALE… otázka stojí úplne inak.

Aká bola skutočná odpoveď všetkých zúčastnených na Božie povolanie? Keďže nastal čas, aby Boh naplnil zasľúbenia dané vo svojom Slove, ľudia boli plní očakávania a túžili, aby Boh už poslal Mesiáša, Záchrancu a Vysloboditeľa. Aj keď si to všetko predstavovali úplne inak a mali svoje predstavy, od čoho a od koho ich má Vykupiteľ zachrániť, keď prichádza Boží anjel s jasnou správou, ich odpoveď je POSLUŠNOSŤ.

Nie je to populárne slovo ani medzi deťmi a už vôbec nie medzi dospelými. Poslúchať? Koho a prečo? Mám právo sa predsa rozhodnúť a vyhodnotiť situáciu podľa vlastných schopností, nálad a možností.

A Ježiš? Súhlasí.

Dnes stojí pri dverách a klope. Klope na dvere, za ktorou je zhromaždená vlažná cirkev, ktorá si o sebe myslí, že je bohatá a nič nepotrebuje.

To je pre mňa obraz súčasných Vianoc. Sedíme pri prestretom stole. A Ježiš klope na dvere. Nepríde bez toho, aby sme vstali od nášho plného taniera s kapustnicou a otvorili dvere. Tento krok je na nás. On ten svoj už urobil. On už raz prišiel bez klopania. Dnes si sadne k tvojmu stolu iba vtedy, ak počuješ jeho hlas a otvoríš dvere. A nebude ho zaujímať koľko druhov pečiva máš napečených, či máš umyté okná, či máš výzdobu vo vhodných farbách a koľko dobročinných zbierok si podporil. Zaujíma ho iba jedno, či otvoríš a či sa necháš od neho obliecť do bieleho rúcha a či si ochotný uvidieť, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý.

Počuješ? Klope. A chce s tebou večerať.

PS: Tento text bol napísaný ako úvodník do vianočného vydania časopisu Dialóg. Šéfredaktorovi Bohušovi Piatkovi som ho poslala pár dní pred tým, ako ho Pán z tejto zeme povolal k sebe. Neviem, čo bude s Dialógom, ale text uverejňujeme aj ako vďaku za jeho život a službu.

… škoda, že nemáte viac času na písanie…. BoP

Ďakujem za povzbudenie.

Natália Luptáková